There is so much to say. So much experiences. So much to do. So much to happen. Dunno where to start, 'cause while I'm writing this, other thing are happening.

You know, I've never thought, how difficult, but awesome it could possibly be. I hoped, and I still am, but... I didn't mention so many events! They kinda don't match in ordinary stuff, I used to "chronicle" in here before. Simply because I've never been this communicative, surrounded with people I can call "friends" without any doubts. The moving out literally changed my life. We have visits almost every day. I can't honestly remember the last time, I was actually alone. I mean alone alone. There's not always mood for been sociable, but I'm keeping up. Guess. I've spend great time with Filip on concert of Kamil Střihavka (he sang Země vzdálená and it was amazing. Could feel every beat and tone in my heart and body), another night we've been watching Day of the Doctor with Žužmi and Blacký, monday night was so-called Jameson Party with my pseudobrother and others (I tried to learn Lucas irish dance and he tried to learn me some figures of break dance or what that was). 

However, every nice moment is sentenced to its end. It came with the ugly morning, when I woke up with after-three-hours-of-sleeping headache, totally dizzy, missed the bus and wasted the first chance of passing the test from Geodesy, fell asleep again and overslept the next class, so I was extremly pissed of with myself. Needed to get my mind focused on something ... different. That means, I tidied up everything from last night, did something for school (finally, yey!) and accomplished some arrears I've gathered throughout the winter term.

For example, collected sentences for our new project called WORDS. We are going to spray them on pavements. And then back down the cops. ^_^

- Stop wishing. Start doing.

- Say it before it's too late.

- Alive, or just breathing?

- Tomorrow is another chance.

Mám toho toľko čo povedať. Toľko zážitkov. Toľko toho, čo musím urobiť. Toľko toho, čo sa má stať. Ani neviem, kde vlastne začať, pretože kým píšem tieto riadky, tak sa dejú ďalšie veci.

Viete, nikdy som si nemyslela, aké náročné, ale zároveň úžasné to može byť. Verila som, a stále verím, ale... Nespomenula som toľko udalostí! Nejak sa nehodia k tým obvyklým veciam, ktoré sem zvyknem normálne zaznamenávať. Jednoducho preto, že som pred tým nebola taka komunikatívna, obklopená ľudmi, ktorých možem nazývať kamarátmi bez nejakých pochybností. Odsťahovanie doslova zmenilo moj život. Teraz máme takmer každý deň návštevy. Úprimne, nepamatám si, kedy som naposledy bola sama. Myslím naozaj osamote. Pretože nie vždy je nálada socializovať sa, ale snažím sa zvládať to. Hádam. Strávila som pekný večer s Filipom na koncerte Kamila Střihavky (naspieval Zemi vzdálenou a bolo to úžasné. Mohla som cítiť každý úder a tón v mojom srdci aj tele), ďalšiu noc sme pozerali so Žužmi a Blackým Day of the Doctor, pondelnajšia noc bola takzvaná Jameson Party s mojim pseudobračekom a ostatnými (skúšala som naučiť Lukšího írske tance a on sa pokúšal naučiť mňa nejaké prvky z break danceu, alebo čo to bolo).

Bohužial, každá pekná chvíľa musí niekedy skončiť. To prišlo s otrasným ránom, kedy som sa zobudila s bolesťami hlavy, kedže som spala tak tri hodiny, necítila som sa kvoli tomu dobre, nestihla som autobus a premeškala prvú možnosť zvládnuť test z geodézie, znovu som zaspala a prespala aj ďalšie cviká, takže som bola na seba fakt naštvaná. Potrebovala som svoju mysel zamestnať niečim iným. To znamená, že som upratala celý byt po predchádzajúcej noci, urobila nejaké veci do školy (konečne, juhú!) a splnila pár ďalších restov, ktoré som si nazberiala v priebehu zimného semestra.

Napríklad, skompletizovala som vety k nášmu ďalšiemu projektu, nazvaného SLOVÁ. Budeme ich striekať na chodníky. A zdrhať pred policajtmi. ^_^

- Ak čakáš na znamenie, toto je ono.

- Prestaň s prianiami. Začni ich plniť.

- Povedz to skor, než bude neskoro.

- Živý, alebo nažive?

- Zajtrajšok je ďalšou šancou.