Mint-tea Time

Tak a práca na projekte menom Before I Die pokračuje celkom hladko. Čo na tom, že som v šablóne ako prvé vyrezala písmeno B v druhom riadku a zabudla na to, že v strede niečo musí byť? Teraz je tam tak trochu diera, ale to sa spraví. Improvizácia pri naprávaní chýb mi vždycky celkom šla. To sa ale nedá povedať o vyrezávaní. Tak sa mi triasla ruka, ako keby som trpela Parkinsonom. Takže je to trošku kostrbaté, ale zabralo to len asi hoďku a teraz sa môžem zase na chvíľu vrátiť k Dejinám umenia. Skúška sa nezadržateľne blíži a ja začínam mať zlé svedomie, že sa neučím. No... keby len zlé svedomie... Najhoršie na tom je to, že musím robiť niečo čo ma nebaví na úkor toho, čo ma baví. Kde je spravodlivosť?!

To je tak, keď vás niekto prebudí o pol druhej v noci a vy už potom nemožete zaspať. Je (bolo) 5:20, tmavomodré závesy nedokážu zabrániť svetlu prenikať do izby a vonku veselo štebotajú vtáčiky. Je to príjemnejší zvuk ako hudba zo sluchátok Filipa, takže ma to ťahalo za nimi von. Okrem toho, kedy by som dobrovolne bola hore pred svitaním? Záhrada vyzerala lákavo, i keď upršaná a opustená. Dokonca mi postačila iba červená deka, lebo bolo príjemne. Zvrtlo sa to však z príjemného na podstatne menej príjemné, až keď som zistila, že nemám držiak foťáku na statív (hodila som ho niekam do kufra... -.-) a ešte ma aj vymkli vonku. Totiž.. naivne som si hovorila, že len ja možem byť také pako a ísť miesto spania fotiť von, tak na čo by som si brala kľúče, keď stačí privrieť dvere? Takže som sa potom ťukaním statívu o okno snažila prebudiť Filipa, miesto toho sa mi nakoniec podarilo zobudiť jeho mamu, ktorá vyzerala dosť prekvapená, že nie som zlodej, ktorý zabudol zavrieť dvere, ale len priateľka jej syna, ktorá nemože spať. Preto post až tak neskoro. Niekedy mám fakt blbé nápady x) (preto som teraz zvolila "normálnejší" sposob trávenia dlhej chvíle - vnútri, skrútená do klbka v kresle pri Doctorovi Who s kroasantom a filtrovacou Bobble flaškou)

Takže. Skrátka... Bingle-bongle, Dingle-dangle, Wibbly-wobbly, Timey-wimey... Doctor Who stuff :)) -> TU a TU

Zaujímavá otázka hodná dlhého premýšlania. Čo by som chcela urobiť pred tým, než umriem? Jednu jedinú vec? A ktorú jednu vec by ste chceli pred smrťou urobiť vy? Zájsť do sedemhviezdičkového hotelu v Dubaji, alebo len pretancovať noc pod hviezdami? Nikdy nezostarnúť alebo plávať s delfínmi? Čokoľvek to je, možete to prezradiť. Zdôveriť sa a možno sa nájde niekto, kto vám ukáže cestu za vašim snom. 

Before I die nebola len obyčajná myšlienka. Bol to nápad, ktorý sa mi zdal kreatívny. Projekt, na ktorom by som sa mohla vyblbnúť. Psychológia spojená s umením. Niekto ako ja by nedokázal odolať. A preto teraz a tu zdelujem, že ten nápad, ktorý vymyslel kamarát sa postupne realizuje. Jedná sa o veľkú zelenú stenu, kde budete mocť zdielať svoje myšlienky, sny a túžby. Prvotný nápad na projekt pre ľudí vzišiel od mladej Američanky Candy Chang, ktorej v pomerne nízkom veku umrela mamina. Obyčajnou školskou tabulou a kriedami na opustenom dome dala ľuďom možnosť zamyslieť sa nad tým, čo chcú a tým ich popostrčiť, aby začali konať skôr, než bude neskoro, pretože ako sa vraví, "najviac ľutujeme to, čo sme neurobili". Do teraz boli takéto steny len v zahraničí, ale teraz sa jedna chystá pod našim vedením (Martin ako hlavný idealista a sponzor, Katka ako organizátorka a poradkyňa vo veciach priekupnických a reklamných, Simona ako koordinátorka a dolaďovač detailov a ja ako kozmonaut v akváriu... aneb hlavný šablónista (je to vobec slovo? :D)) aj v Prahe na Kampe. Postupom času sem pridám fotky ako práca štyroch nadšencov na projekte Before I Die postupuje. Do tej doby...

Čo by som chcela urobiť? Mám toho toľko, že si neviem vybrať: (a to je len 1/4 toho, čo by som rada splnila.)


Iste, nie všetko sa podarí splniť, ale kto by sa dobrovoľne vzdával už vopred, keď nádej umiera posledná? Napríklad taký Amsterdam už klope na dvere a kvetinové venčeky čakajú na záhrade. Ale o tom potom. Malé chvíľky šťastia treba nechávať do smutných období a že práve teraz jedno je. Volá sa skúškové. x_X

Tak, presne ako som sľúbila. Dala som vyvolať rok staré vyfotené filmy a tu je výsledok. Sú to konkrétne fotky z Hájenky u Písařova a potom z Hradce Králové a ja musím priznať, že mám z tých fotiek nesmiernú radosť! ^_^ Neverila som, že výjdu tak skvelo! Teším sa ako malá a nemožem sa dočkať, až Nikon opäť vytiahnem na nejaké fotenie :) Okrem mňa na fotkách nájdete Alen (moju úžasnú sesternicu), Filipa (mojho priateľa - modrá košela) a Martina (ja ho volám Sandro a je to moj veľmi dobrý kamarát), na záver sú fotky dvoch potvorských papagájov. Neviem ich mená, no pri pokuse nasypať im jesť do kŕmitiek ma samička ďobla. No fakt! A potom sa mi obaja dobrých 10 minút rehotali! Za dobrotu na žebrotu -.-

- Písařov, Olomouc, Hájenka - august 2012 (sraz s kamarátmi)

- Hradec Králové - august 2012 (výlet a oslava Filipových narodenín)

Jahody! Poprvý krát tento rok. Je to také úsmevné po dlhej, studenej a bezslnečnej zime môcť si konečne užívať teplo a radosti s ním spojené. Presne preto som po roku konečne dofotila film vo svojom analogovom Nikone. Je to moja srdcovka, pretože zbožňujem staré foťáky a celkovo veci z minulých storočí. Preto bolo nutkanie zaobstarať si niečo z tej doby. Môj Nikon bol novinkou v rokoch 1960 ak sa nemýlim a ja na neho fotím dnes. Týmto sa zároveň zaprisahávam, že tie fotky dám čo najskôr vyvolať a ukážem ich. Ak tam bude aspoň nejaká z tých dvoch ruličiek použiteľná. :) 

V posledných dňoch mi robia radosť len drobnosti. Myslím, že je to vznikom tohoto blogu. Mám potrebu posielať sem nové a nové fotky, prekonávať tak samú seba a to je úzko späté s drobnosťami. Zrazu si všímam aj to, čo som pred tým ignorovala. Napríklad odpadnutý drobný kvietok z odkvitnutých orgovánov plávajúci na hladine. Úporne sa o seba držiace semienka púpavy, odmietajúce pustiť jedno druhé. Čaj v modrom hrnčeku a bábovka na bielom tanieri. Slnečne lúče prenikajúce cez okno. Nie sú to veľké veci. Naopak, dokonale obyčajné, samozrejmé, bez štipky nejakej vzácnosti. Aj tak mi to robí radosť. Pretože to vnímam. Možno je tento blog cestou, ako sa z pesimistky stane optimistka? Alebo je to možno len márna snaha nemyslieť na tie veľké veci, ktoré mi radosť nerobia ani náhodou?

...kto vie.

Teplé slnečné lúče! Konečne sa im podarilo predrať sa cez tu hradbu šedých chumáčov vaty na oblohe. Bolo dostatočne teplo na to, aby som po dlhej dlhej dobe vyvetrala šaty. Nie len tak nejaké, pretože tieto som na sebe ešte nemala. Dlho som ich okukovala na internete, dokonca som ich videla aj v obchode na vlastné oči, ale samozrejme som im nevenovala pozornosť. To som celá ja. Spamätám sa až keď je neskoro. Preto ešte raz tie orgovány (už vyschli, tak som si ich mohla dať do džbániku). No a celkom nečakane ich v Prahe už nemali, ale v Bratislave v tom jedinom obchode Pull and Bear, o ktorom viem, áno. Takže tadááá! Na vysedávanie na okne je už inak dosť zima, čo je škoda. Perfektné miesto na čítanie knihy, hoci okoloidúci na vás s radosťou pozerajú ako na bláznov.

Tož, po dlhom premýšľaní, či na niečo takéto vôbec mám trpezlivosť a výdrž, som sa nakoniec rozhodla. Nom...  voilà! Môj úplne prvý blog. Žiadne zázraky odo mňa však nečakajte. Radšej. Kto chce byť potom sklamaný? Vzhľadom na to, že môj spisovateľský talent je niekde na bode mrazu, nechám to radšej na fotkách a nejakých krátkych komentároch. To bude asi najlepšia prezentácia. Takže ak sa pýtate, čo máte čakať, tu je odpoveď: veeeeeľa fotiek. Z toho dôvodu bol tento blog aj založený. Aby som mala inšpiráciu na fotky :) (len ešte musím prísť na to, ako sa sem vlastne vkladajú...)