A je finito. Hoci to všetko vyzeralo, že budem na Hájenku nadávať, tak sa to našťastie nestalo. Alen zabudnutý vankúšik sme prežili, moj pokazený Nikon taktiež, strastiplnú cestu rovnako ako nočný útok Lukasa, každodenný nedostatok spánku a kokosových uhlíkov, a "vysocializovanosť". Zážitky sú nezabudnuteľné, fotky podareno-nepodarené, ale úsmevné. Ja sa teraz rozpúšťam v 38-stupňovej Bratislave a túžim sa vrátiť späť. Do toho smradu z dymu, ktorý mal záľubu fúkať zrovna na mňa, do vody zo striekacích pištoliek a do uchýlnej prírody plnej nefotogenických čučoriedok a žužlajúcich komárov. Na 25 kilometrovú túru za čučoriedkovými knedlíkmi a nezamykateľnými dverami do kúpeľne. Miss you all. Miss you Hájenka.